Kasalovský Peter: Nastupuje definitívne doba viacpolárneho sveta

Bratislava 26. mája 2017

Úvodné slovo predsedu Svetovej komorovej federácie, predsedu Slovenskej obchodnej a priemyslovej komory a člena Medzinárodného mierového výboru Petra Mihóka „O Európskej a svetovej realite a blízkej budúcnosti“

Dámy a páni,

prijal som neľahkú výzvu podeliť sa s Vami o môj názor na súčasný a budúci vývoj v globálnej, európskej a slovenskej dimenzii. Nechcem a nebudem hovoriť o ďalekej budúcnosti, ale chcem sa zamerať na obdobie najbližších 5 rokov, ktoré z hľadiska ďalšieho vývoja môžu byť kľúčové a môžu výrazne ovplyvniť budúci vývoj.

Obdobie rokov 2017-2022 z hľadiska vývoja globálneho sveta a ekonomiky bude nesporne obdobím viacerých významných zmien niekedy aj turbulencií vytvárajúcich novú situáciu tak v globálnych vzťahoch, ale aj s výrazným dopadom na lokálne podmienky, vývoj ekonomických podmienok a každodenný život obyvateľov planéty.

Po bipolárnom, neskôr unipolárnom svete, nastupuje definitívne doba viacpolárneho sveta, čo za predpokladu vzájomného rešpektu a uznania historických, kultúrnych a etnických rozdielov môže viesť k rovnomernejšiemu a vyváženejšiemu vývoju v medzinárodných vzťahoch. Treba však počítať aj s rastom nákladov na obranu a bezpečnosť. Dôvodom bude na jednej strane snaha udržať krehkú rovnováhu hlavných globálnych hráčov a súčasne rastúci medzinárodný terorizmus ohrozujúci bezpečnosť všetkých. Definitívne v tomto období skončí politika nulovej hodnoty peňazí a ich cena na finančných trhoch bude rásť. Ceny energetických surovín sa tiež odrazia od svojho dna aj keď nemôžeme očakávať, že by dosahovali vrcholné hodnoty predchádzajúceho obdobia. Obidva tieto faktory budú mať vplyv na sféru podnikania ako aj na každodenný život obyvateľov planéty. Bude naďalej rásť vplyv sociálnych sietí často na úkor klasických printových  či elektronických médií. Riziko účelového zneužitia sociálnych sietí bude výrazne narastať, a preto paralelne sa budú hľadať prostriedky na ich regulovanie. Vzdelávacia sústava sa bude musieť nevyhnutne vrátiť k svojej podstate, t.j. k schopnosti mladej generácie zvládať procesy súvisiace s uplatnením sa v profesionálnom živote a najmä umením vyhodnocovať kvalitu informácií a orientáciu v tom čo je pravda a čo je účelové. Naďalej bude pokračovať polarizácia svetového obyvateľstva pokiaľ ide o rozdelenie bohatstva zemegule, avšak súčasne budú najmä v intelektuálnej oblasti narastať požiadavky na spravodlivejšie rozdelenie ekonomických a finančných efektov medzi prácou a kapitálom. Migrácia je na jednej strane taká stará ako samotné obyvateľstvo zemegule a ona vždy existovala a bude existovať aj v budúcnosti. Jej niektoré špecifiká v súčasnom období sú výrazne poznačené biedou a chudobou, zlými životnými podmienkami, vojnami a v nemalej miere aj klimatickými zmenami. Treba ju preto posudzovať nielen z pohľadu krajín do ktorých smeruje čo je vo veľkej miere najmä ekonomická migrácia, ale aj a možno hlavne z hľadiska dopadu na krajiny, ktoré sa ľudsky a často aj intelektuálne vyprázdňujú a strácajú tak svoj základný potenciál svojho budúceho vývoja.

Migrácia sa však na druhej strane v súčasnosti pretavila do novej podoby. Migrácia a aj utečenectvo podľa veľkých významných politologických slovníkov je únik skupiny ľudí z hodnotových kategórií vlastnej spoločnosti, ktoré sú pre nich neakceptovateľné do hodnotových kategórií, ktoré chcú prijať. Dnešný masovo organizovaný pobyt nie je cestou za novými hodnotami, je cesto vývozu vlastných hodnôt a ich inkorporácia v novom prostredí, s cieľom zmeniť charakter spoločnosti do ktorej smerujú. Na tento pohyb už neplatí ani definícia migrácie ani definícia utečenectva. Tento pohyb patrí už do inej politologickej kategórie.

Z pohľadu vývoja svetových regiónov bude toto obdobie výrazne ovplyvnené ázijsko-pacifickou oblasťou so stále rastúcim podielom na svetovom obyvateľstve, svetovej produkcii ale aj s výrazne vyššou domácou spotrebou, ale aj väčším významom v poznatkovej sfére. V porovnaní s ázijsko-pacifickým regiónom bude Európa a osobitne Európska Únia v opačnej situácii s veľkou šancou stať sa historickým múzeom svojej bývalej slávy a ideálnym miestom pre turizmus a skupovanie historických pamiatok a iných atrakcií schopnými ázijsko-arabskými investormi. Európa sa jednoducho v tomto období musí spamätať a začať robiť vlastnú európsku politiku, ochraňovať a presadzovať vlastné ekonomické a finančné záujmy a najmä vytvárať lepšie podmienky pre rast vlastnej konkurenčnej schopnosti. Ísť metódou jasne definovaných priorít s cieľom vrátiť sa do hry a nie metódou vše objímajúcich tém. Jasne zadefinovať čo v súčasnom politicko-sociálnom systému je ešte reálne a realizovateľné a čo je treba jednoznačne zmeniť. Európska Únia musí urobiť rozhodnutie strategického charakteru tak do vnútra mechanizmu fungovania, ako aj z hľadiska jej vonkajšieho pôsobenia. Únia a jej rozhodujúci hráči si musia uvedomiť, že nie sú na kontinente sami a že bez jasne definovaných celoeurópskych priorít a politiky ani samotná Únia nemôže byť úspešná.

Tento rok si pripomíname 60 výročie podpísania Rímskych zmlúv, ktoré boli naštartovaním európskej integrácie čo je nesporne dobrou príležitosťou zamyslieť sa nielen nad budúcnosťou samotnej Európskej Únie, ale aj celého európskeho kontinentu. Treba však povedať, že skutočným začiatkom procesu celoeurópskej spolupráce nebol 25. marec 1957 ale 5. máj 1949 kedy 10 európskych krajín z iniciatívy francúzskej vlády podpísalo zmluvu obsahujúcu Štatút Rady Európy. Aj keď sa jej viaceré ciele nenaplnili zohrala tak pred vznikom Európsko-hospodárskeho spoločenstva, neskôr Európskych spoločenstiev a súčasnou Európskou Úniou významnú úlohu v rozvoji povojnovej spolupráce európskych krajín a dodnes je jedinou celoeurópskou štruktúrou.

Samotné Rímske zmluvy 6 signatárov zo 6 krajín západnej kontinentálnej Európy boli podpísané v období bipolárneho sveta rozdelenej Európy a vrcholiacej studenej vojny. Politici akosi rýchlo zabudli na hrôzy 2 svetovej vojny a rýchlo sa vrhli do opätovného zbrojenia a zvyšovania napätia na kontinente. Preto ani nebolo možné realizovať základnú myšlienku otcov integrácie, že len zjednotená Európa dokáže zaručiť mier.

História však dokázala správnosť nastúpenej cesty a členské krajiny EHS a neskoršie Európskych spoločenstiev či Únie zaznamenali vo svojom vývoji významný pokrok. Počas niekoľkých desaťročí sa projekt európskej integrácie stal symbolom úspechu. Posledné desaťročie však odhalilo viaceré problémy, ktoré ukázalo slabiny integrácie a často aj neschopnosť európskych lídrov ich pozitívne riešiť. Niektoré pramenia z toho, že sme zabudli na odkaz zakladateľov integrácie, ďalšie z urýchľovania viacerých procesov predtým ako predchádzajúce boli zvládnuté – či výrazne a neprimerané zbyrokratizovanie európskych inštitúcií.

Pokiaľ ide o odkaz zakladateľov čím ďalej tým viacej zabúdame na ochranu nášho historického, kultúrneho a spoločenského dedičstva. Veľmi rýchlo a ľahkým spôsobom opúšťame to čo  po stáročia budovali naši predkovia vytvárajúc európsky hodnotový systém. Vlny prisťahovalcov či migrantov sem neprichádzajú aby si osvojili európske hodnoty, ktoré podľa všetkých definícií mali byť práve motiváciou migračných a utečeneckých pohybov, ale aby transferovali hodnoty spoločenstiev, z ktorých z rôznych dôvodov unikajú. Tým sa stráca jedna zo základných myšlienok integrácie a tou je mier a bezpečnosť. Dnešná Európa je pre občana menej bezpečná ako Európa včera a Európa zajtrajška bude bohužiaľ ešte menej bezpečná, ako tá dnešná.

Integrácia po dlhý čas zabezpečovala rast blahobytu občanov. Dnes v dôsledku znižovania konkurenčnej schopnosti a výrazného preregulovania európskej ekonomiky a neudržateľných vysokých sociálnych nákladov Európska Únia stráca svoju pozíciu v globálnej ekonomike a tým aj celý systém životnej úrovne sa stáva neudržateľný. Napokon sme tiež opustili základnú myšlienku celoeurópskej spolupráce a budovania Európy do Atlantiku po Ural. Musíme viacej hľadať to čo nás spája a riešiť to čo nás v Európe rozdeľuje. Kontinentálna európska spolupráca je predpokladom úspešnej Európskej Únie, ale aj zbytku Európy. Opätovne sme ľahko zabudli na 2 svetovú vojnu, studenú vojnu a už tu máme informačnú vojnu. Nezabúdajme, že akákoľvek vojna má svoje deštrukčné dôsledky.

Urýchľovanie procesov integrácie bez toho aby sme mali zvládnuté predchádzajúce vytvára antiintegračné nálady. Určite nie je v súčasnosti doba na politickú integráciu, na ktorú zďaleka nie sú vytvorené podmienky. Stále je veľa deliacich čiar vo vnútri Únie, napríklad pozícia veľkých a malých krajín, starých a nových krajín, členov eurozóny a ostatných členov, člnov Shengenského priestoru a iných. Do toho vstupuje prvý význačný dezintegračný krok, ktorým je vystúpenie Veľkej Británie z Únie. Naviac súčasná mimoriadne nízka akceptovateľnosť kľúčových európskych inštitúcií občanmi členských krajín a ich nedôvera voči európskym lídrom by mala byť mementom, ale aj výzvou riešiť súčasné problémy v prospech občanov a členských krajín. Nenastoľovať nové ťažko dosiahnuteľné ciele, ale koncentrovať sa na doriešenie súčasných problémov a najmä vrátiť istoty a dôveru občanom Európskej Únie.

Vysoký stupeň byrokracie a bruselskej regulácie negatívne ovplyvňujú denný život občanov a firiem. Vytvárajú hrádzu medzi členskými krajinami a bruselskými úradníkmi, tlačia firmy k delokalizácií svojich aktivít. Všeobecne je pre firmy len málo pozitívnych ekonomických a finančných signálov, ktoré prichádzajú z bruselskej centrály Európskej Únie. Brusel zabudol, že je tu pre členské krajiny, pre občanov a firmy a nie naopak.

Keď sa teda zamýšľame nad našou budúcnosťou treba v prvom rade nájsť odpovede a riešenia nastolených otázok. Cesta určite nie je v dvoj či viacrýchlostnej Európe. Je to iba ďalší krok k dezintegrácii v konečnom dôsledku v oslabení všetkých členských krajín. Riešenia nie sú ani v päť variantnej predstave Európskej Komisie. Riešenie je v pragmatickom prístupe zavŕšenia tých procesov, ktoré sú rozpracované, ale nedotiahnuté do konca, dôkazom čoho je aj nedôsledné fungovanie mechanizmov vnútorného trhu. Hlavným cieľom však musí byť návrat k dôvere v európsky integračný proces a v jeho schopnosť udržať pozitíva, ktoré sme v priebehu 60 rokov nesporne dosiahli, garantovať bezpečnosť a istoty pre občanov Európskej Únie, ochraňovať európske hodnoty a byť vyrovnaným hráčom v globálnej politike a ekonomike.

Načrtol som len veľmi krátky rámec podmienok, v ktorých sa podľa môjho názoru bude pohybovať aj slovenská spoločnosť a ekonomika. Sme si vedomí, že máme len limitovanú možnosť tento rámec ovplyvniť. Je a bude však dôležité mať schopnosť operatívne, ale aj strategicky byť na meniace sa podmienky pripravený, mať alternatívne scenáre s cieľom minimalizovať ich negatívne dopady, v lepšom prípade zo zmenených podmienok profitovať. Slovensko sa bude musieť v tomto období jasne koncentrovať hlavne na oblasť vzdelávania na všetkých jeho stupňoch, a to tak z hľadiska jeho kvality ako aj štruktúry. Oveľa viacej sa musí koncentrovať na trh práce a kvalitu podnikateľského prostredia. Technický vývoj a nové priemyselné odvetvia by nás nemali míňať, naopak mali by sme pre ne vytvárať priaznivejšie podmienky ako doteraz. Takisto zastaviť polarizáciu spoločnosti nie cestou rovnostárstva, ale podporu rastu strednej vrstvy, ktorá je na Slovensku takmer neviditeľná. Aj v našej malej slovenskej pospolitosti je veľa deliacich čiar, ktoré sa snažia nás skôr rozdeľovať ako spájať. Tieto sa šíria naprieč politickým spektrom, vytvárajú stavy nenávisti, dezilúzií a celkovej negatívnej nálady medzi občanmi. Táto situácia má negatívny dopad najmä na mladú generáciu, ktorá v tejto pre ňu neľahkej situácií ťažko hľadá orientáciu a má obavy z vlastnej budúcnosti. Jej rastu sa bránime nelogickými daňovými a odvodovými opatreniami. Dokážme byť aj národne hrdí sami na seba. Aj doma u nás máme takých istých schopných ľudí, ktorí dokážu byť vynikajúci tak na Slovensku ako aj v zahraničí a nemyslím tým len športovcov či umelcov, ale aj ľudí z biznisu, financií či vedy a výskumu. Dokážme ich aj finančne aj spoločensky motivovať, lebo oni sú strojcom našej budúcnosti.

Riešme našu budúcnosť dnes lebo pri dynamike globálneho vývoja zajtra môže byť neskoro.

 

Úvodné slovo P. Kasalovského na 113. riadnom zhromaždení a celkove 262. podujatí združenia NEF Hospodársky klub

 

Vážené zhromaždenie, dámy a páni,

otváram naše jarné zhromaždenie, ktoré je v poradí 113. riadnym a celkove 262. podujatím od 1993. roka.

Vítam prezidenta SR v rokoch 1999-2004 Rudolfa Schustera, predstaviteľov diplomatických misií, delegáciu Čínskej štátnej asociácie pre priateľstvo so zahraničím vedenú pánom Song-om a našich zahraničných členov.

Faktom je, že dnes máme v zahraničí tridsaťdeväť členov zo Slovenskej republiky, dvadsaťdva má neodkladné pracovné povinnosti, šesť zahraničných členov odložilo cestu na Slovensku na jesenný termín, päť členov má zdravotné problémy a sedemnásť  členov sa ospravedlnilo.

Od predchádzajúceho zhromaždenia, ktoré bolo 16. marca 2017, naši reprezentanti Anton Barcík a Peter Čupka navštívili kardinála Stanislawa Dziwisza v Krakove. Diskutovali s ním o aktuálnych otázkach súčasnosti, predovšetkým o hrozbách pre mier a pre kresťanskú Európu. Kardinál Dziwisz prijal „Mierovú cenu zo Slovenska 2015“ za rok 2017. Zlatý biatec za rok 2017 prijal scenárista a  režisér Mgr. Peter Kršák za vklady do slovanskej, slovenskej a českej kultúry a za projekt Dejiny sebavedomia – Diplomati bez pasu.

V uvedenom období som sa stretol v dialógoch s odchádzajúcim indonézskym veľvyslancom Djumantorom Purbo, s veľvyslankyňou Slovinskej republiky Bernardou Gradišnik a ruským veľvyslancom Alexejom Fedotovom.

Spoločne so spolupredsedom výboru združenia Rudolfom Y. Mosnym sme navštívili členskú organizáciu Medzinárodného mierového výboru MEBO International Group v Pekingu. Vymenili sme si názory na problematiku medzinárodných vzťahov s predstaviteľom Čínskej štátnej asociácie pre priateľstvo so zahraničím pánom Song-om a jeho spolupracovníkmi.

Dámy a páni,

dnešný program, ktorý je uvedený na pozvánke a na jej dodatku platí.

Hlavná téma : „O Európskej a svetovej realite a blízkej budúcnosti“.   Celoklubová diskusia   s úvodným slovom predsedu Svetovej komorovej federácie, predsedu Slovenskej obchodnej a priemyslovej komory a člena Medzinárodného mierového výboru Petra Mihóka. Do diskusie sa prihlásili Pavol Prokopovič, prof. Jaroslav Husár, Miroslav Budoš a náš čínsky hosť Song Jingwu bude hovoriť o vzťahoch Číny s EÚ.

O vzťahoch s Čínou budem hovoriť ja.

Viac ako aktuálnou témou je Bezpečnosť občanov SR v Európskej únii. Slovo bude mať prezident PZ SR gen. PaedDr. Tibor Gašpar.

V závere nášho zhromaždenia si dovolím priblížiť myšlienky z rámcového náčrtu nového vyhlásenia z pôdy nášho združenia „O ľudskosti a politickej zodpovednosti“. Bude zverejnené na www.hospodarskyklub.sk a svoje podnety môžete poslať do siedmich dní.

Partnermi dnešného zhromaždenia sú : Jacques Hogard, prezident, Groupe E.P.E.E  (Experts Partenaires pour l’Entreprise à l’Etranger, France), Anton Barcík, generálny riaditeľ, Považská cementáreň, a.s.,  Ladce, Tibor Mikuš, prezident Slovenského jadrového fóra, SLOVMAS, a.s., Bratislava a KÁVOMATY, s.r.o., Kežmarok.

Dámy a páni, niekoľko myšlienok na úvod. Od tohtoročného januára  pribúda akoby zaujímavých, ba  až neuveriteľných vyhlásení a vôbec informácií. Niekoľko príkladov. Zisťujeme, že je možné bez súhlasu BR OSN a dokonca i vlastného parlamentu vykonať raketový útok na inú krajinu. Kancelári krajín doteraz pozývajucich migrantov tvrdia, že už nedokážu zvládnuť další nárast utečencov…

Ešte zaujímavejšie znie, že minister financií nám hovorí o skoro najlepšom rozpočte v EÚ a o zlepšovaní podnikateľského prostredia a, teda, o všeobecne stúpajúcom blahobyte obyvateľov bez rozdielu. Keď sa však postaví politik a povie, že má víziu ísť cestou 13-teho a 14-teho platu a 13-teho a14-teho dôchodku,  tak je populista, veď čo, my i bez toho doženieme Nemcov, Francúzov, … a neviem koho ešte, ktorí na tých istých strojoch zarábajú 3-krát viac. Zvyčajne si od vládneho predstaviteľa, no i podnikateľských zväzov vypočujeme  poučku z minulého storočia, že trh všetko vyrieši. Ukazuje sa,  že to celkom tak nie je. Je potrebné, aby mocenské orgány tlačili spolu s odbormi na riešenie mzdových a dôchodkových otázok. Pre istotu dodám, že zásluhových dôchodkov. Dúfame, že v tomto smere dostane predseda parlamentu plnú podporu, veď bez aspoň dvojnásobného rastu miezd oproti západu nie je možné ani len uvažovať o znižovaní sociálno-ekonomických rozdielov.

V princípe len kvalitná životná úroveň a dobrý stav bezpečnosti umožní udržať EÚ spolu. A znovu sme pri tom, je populizmom robiť všetko preto, aby sme mali slušnú životnú uroveň, je zle trvať na bezpečnosti života alebo budeme sa tváriť, že všetko je ok.  Nuž, populizmom je skôr falošná solidarita, ktorá však zasmraďuje ovzdušie v krajine.

Máme akože najlepší rozpočet a len čudnou zhodou okolností sa stalo, že deň daňovej slobody je až 6. jún, čo je o osem dní neskôr ako vlani. Nakoniec zistíme, že populizmus je veľmi široko spektrálny termín a právo na jeho vymedzenie majú iba mainstreamoví dozorcovia. Takže, všetci, ktorí nechcú naháňať peniaze iba globalistom, tak sú nacionálni populisti, a len slniečkari – ngoisti – sorosovci sú predsa jedinými, čo vedia zabezpečiť jednotu, prosperitu a bezpečnosť Európy. Že by to bolo o Brexite a trvale prítomnej hrozbe teroru najrôznejších foriem ?!

Dámy a páni,

želajme si pohodu pre zdravé, kritické, a zároveň konštruktívne názory a riešenia.

Etika v politike: to je bohatá bieda nezmyslov

Návrh vyhlásenia predložili : Kasalovský, J. Gabriel, R. Y. Mosny, P. Čatloš, G. Murín a J. Šály

Politika v našich podmienkach  je naďalej realizovaná ako najvyššia forma triedneho boja. Presne v duchu leninskej praxe politického násilia. To spolu s potlačovaním práva na názor a mediálnym kádrovaním, otvára široký priestor neofašizmu. Ďalšou perličkou leninského prakticizmu na Slovensku je triedny boj v jeho ideologickej forme, ktorý zabezpečujú média, ideologické inštitúcie, mimovládne organizácie financované zahraničím, niekedy aj samotnou vládou SR.

Aby sme boli k spomínanému Leninovi spravodlivý… Aj hospodárska forma boja, ako ju Lenin definoval, sa občas objaví v podobe štrajkov za mzdové požiadavky. Napríklad nedávne štrajky učiteľských a zdravotníckych odborov odkryli mnoho z nezdravých praktík slovenských médií. Ak si spätne všimneme médiá, ktoré štrajk podporovali,  tak postupovali presne ako boľševici. Ich úlohou bolo vyhrotiť tento boj o mzdy za každú cenu, aj keď bolo vopred jasné, ako bude vec riešená zákonnými prostriedkami. Skrátka pokúšali sa premeniť hospodársky boj na politický boj o moc. Dokonca sa im načas podarilo vytvoriť virtuálne mediálne osobnosti odborových bossov bez členskej odborovej základne. Žiaľ, neuznaných géniov na takúto prácu sa v každom režime nájde dosť.  V projektoch sociálneho inžinieringu (lebo o nič iného tu nejde) sa vopred počíta s tým, že 80 % ľudí vždy po sociálnom konflikte odkráča za politickou mocou a to aj v prípade použitia virtuálneho vodcu. Presne tak, ako sa po roku 1989 sa KSČ stala pôrodnou babou všetkých politických strán bez rozdielu.

Všetky doposiaľ vymenované subjekty precízne dodržujú leninské zásady politického násilia. To vidíme Online v tv prenosoch z tlačových besied, resp. konferencií. Väčšina občanov v záujme udržania si duševného zdravia prestáva sledovať  akože mienkotvorné – mainstramové médiá. Škoda len, že ich nechcene musí platiť. Boj o politickú moc nahradili pojmom „férová politická súťaž“. Až tak férová, že sa politická aréna v mnohom podobá štadiónom, kde vládnu rowdies. Lenže vláda je od slova vládnuť. Vládnutie sa aj v našom štáte realizuje cez tri oddelené piliere moci. Na tom okrem kvality vládnutia, ktorá je pramizerná, sa ťažko dá niečo meniť. Nikto nič lepšie zatiaľ nevymyslel. Sen generácií anarchistov o riadení spoločnosti cez občiansku samosprávu je utópiou, ktorú na vidieku a v mestách bezpečne likvidujú miestne mafie.

Dejiny nám ukazujú, že demokracia sa môže rozvíjať a rozširovať iba pod tlakom zdola, lebo moc je nedeliteľná a hlavne korumpovateľná. Demokracia a diktatúra boli, sú a ešte dlho vo filozofii polárnymi kategóriami. Jedna bez druhej nemôžu totiž existovať. Len v mátožných hlavách liberálov nemá demokracia materiálneho nositeľa, teda človeka z mäsa a kostí. Človeka nahradili multikulturalistickým monštrom, ktoré je v praxi vzácnejšie ako rozprávkový jednorožec. Ich bezbrehú demokraciu totiž pre koncových užívateľov tohto softwaru tvrdo vymedzuje jediná otázka plebsu (chudobných). Pre koho je určená táto demokracia bez ľudu a hlavne komu bude vnútená diktatúra ? V tom lepšom prípade to môže byť diktatúra určovaná právnym systémom ?

Takže vychádzajúc z  totálneho realizmu, ktorý ešte platí, nám nepomôžu žiadne v úvodzovkách vedecké štúdie, kolokviá, medzinárodné kongresy, ktoré sa beznádejne pokúšajú zmieriť niečo, čo je nezmieriteľné,  t.j. etiku a politiku.

Jediné čo sa ešte v politike z etiky dá reálne uplatniť, je určitá miera zodpovednosti, ktorá je v slovenských podmienkach etickými prostriedkami nerealizovateľná. Bránia tomu monarchistické výsady politikov v parlamente, v súdnictve a monopol pravdy na výklad diania. Porušovanie Ústavy SR ústavnými činiteľmi vidíme v priamom televíznom prenose. Obhajcom spomínanej politickej zodpovednosti je sociológ a politik Max Weber. Ten politikom odporúča uvažovať nielen o cieľoch, ale aj dôsledkoch svojich činov. Podľa neho „politik by mal mať charizmu, mimoriadne vodcovské schopnosti, vášeň, temperament a cit pre úsudok, ktoré mu dopomôžu rozvinúť jeho vlastný osobnostný potenciál a najmä profesionalizmus, ktorý by nemal fungovať na úkor mravnosti.“  Naši politici sa tomuto komplexu požiadaviek ani zďaleka nepribližujú. A ak aj niektoré weberovské vlastnosti majú, okamžite ich atakujú dvojakým metrom v ich uplatňovaní. Absenciou kontrolných funkcií moci zdola sa od roku 1989 opäť vytesnil priestor akejkoľvek konštruktívnej kritike a rozširovaniu demokracie. Politické programy väčšiny strán sú ukážkou marketingového krivoprísažníctva, na ktoré sa okamžite po voľbách zabúda.

V podmienkach mediálneho násilia, ako špecifického druhu násilia, aj na Slovensku prebiehajú relatívne rýchle zmeny. V prvom rade si médiá zatiaľ osobujú podiel na moci. Má to svoje ale ! Tým, že médiá prechádzajú do rúk korporácií, prípadne aj samostatne korporátne fungujú, tak tento stav je len prechodný. Nadnárodné korporácie doteraz pristupovali k politickým stranám a médiám ako k futbalovým klubom, len ako ich vlastníci a neverejne v pozadí. Ale aj to sa zmení.

Mainstream, teda, voľne preložené, ten, čo si myslí, že určuje verejnú mienku, z časových dôvodov oproti sociálnym sieťam a Internetu nemá nárok na prežitie, pokiaľ sám nefunguje ako korporácia.  Ale to by nebolo to najhoršie.  Tým, že politické strany a médiá predstavujú len medzičlánok ideologickej moci, svojou činnosťou spomaľujú globalizačné procesy presadzované korporáciami. Spomínaná rýchlosť prebiehajúcich informačných procesov ich bezpečne v budúcnosti vyradí zo spoločnosti.

Výsledkom tohto akceleračného procesu je, že korporátni oligarchovia začínajú presadzovať svoju moc priamou účasťou na politike. Voliča, tak ako ho poznáme, postupne premenia na konzumenta nielen tovarov, ale aj ideí. Pokiaľ sme na Ukrajine svedkami úplnej oligarchizácie politiky vedúcej k rozpadu Ukrajiny, tak v Českej republike tento proces len začína v podobe oligarchu Babiša a jeho zo začiatku zamestnaneckej strany. Na Slovensku tento proces zatiaľ prebieha skryte a s veľmi malou intenzitou už aj na verejnosti.

Ako protitendencia objektívneho vývoja, funguje napríklad snaha politických strán o zastavenie erózie štátu. Napriek úsiliu SNS a koalície v  dlhom časovom horizonte je táto snaha tak, či tak, odsúdená na existenčný neúspech. Prirodzená likvidácia politických strán ich začlenením do korporácie ako jej budúcej organizačnej súčasti, finančný krach médií,  to sú už dnes pozorovateľné javy. Likvidácii štátov nezabráni ani prípadný rozpad EÚ, spôsobí to len čiastkovú retardáciu spoločenského vývoja. Globalizácia sa možno tým spomalí, ale pod tlakom ekonomiky sa štáty premenia na firmu, prípadne na niekoľko firiem.

Oligarchizácia systému vyrieši aj bolenie hláv  „slniečkárov“ ako zmieriť etiku s politikou. Etika v politike okrem plnej právnej zodpovednosti – podotýkame právnej zodpovednosti – politikov za činy, je len bohatá bieda nezmyslov. Vyriešiť takýto peudoproblém na Slovensku by bol  akoby  druhý návrat Ježiša Krista.

Príhovor predstaviteľa združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub a spoluzakladateľa Medzinárodného mierového výboru Petra Kasalovského pri príležitosti vzdania pocty – udelením „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“ za rok 2017 občanom Čínskej ľudovej republiky

 

Vážené zhromaždenie,

dámy a páni,

keď som založil v 1993. roku naše združenie, pôvodne ako nadáciu, tak som sa potešil záujmu čínskej misie o dobré vzťahy a vzájomne prospešné partnerstvo. Do určitej miery bolo symbolické, že tento záujem prejavili následne vtedajší veľvyslanci USA, Ruska a Francúzska,  vynikajúci diplomati a ľudia Theodore Russell, Sergej Jastržembskij a Michel Perrin. Na pôde jednej z najmenších krajín sveta sa tak prezentovala nielen politika veľmocí a Francúzska, ale boli aj spoločné aktivity, ktoré smerovali k pochopeniu problémov a potom k podpore zlepšovania medzinárodnej situácie, neskôr k zmierňovaniu napätia,  ale vždy k stabilizácii mieru v stredoeurópskom, v európskom a vo svetovom meradle. Je faktom, že takúto spoluprácu, a predovšetkým výmenu informácií so záujmom sledovali prezidenti SR Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič.

Za tých takmer dvadsaťpäť rokov sme mali príležitosť priamo komunikovať s viacerými osobnosťami ČĽR. V roku 1994 to bol  člen Štátnej rady ČĽR, minister-predseda Štátnej komisie pre hospodársku reformu Li Ťien Jing, neskôr ďalší politici, ako aj renomovaní odborníci z jednotlivých oblastí ľudských činností. S lídrom vedy o regenerácii poškodených telových orgánov a tkanív Rongxiang Xu-om sme si od roku 2013 až do jeho tragickej smrti v roku 2015 vymieňali názory o tom, ako sa vyvíja naša civilizácia, a predovšetkým my v nej. Spoločne sme dospeli k tomu, že vytvoríme Medzinárodný mierový výbor. Stalo sa tak oficiálne 6. – 7. mája 2015 a dnes sa môžeme opierať o podporu dvadsaťpäť osobností zo Slovenskej republiky a  z Českej republiky, z Číny, z Francúzska, z Nemecka, z Ruska a zo Spojených štátov.

V závere prvého decénia a v tomto sa medzinárodný život skomplikoval. Viac ako dosť politických lídrov sa dopracovala k názoru, že vôbec nie sú služobníkmi demokracie, ale takými činiteľmi, ktorí majú pouvoir určovať ako a čo si majú myslieť  občania. A podľa toho konajú, pričom stratili pamäť a čo je horšie, chcú meniť vôľu ľudí, a to bez nich. Treba vnímať, že aj u nás odišlo prirodzenou cestou do nenávratna od zmeny režimu viac ako dvamilióny „pamätí“. Tak  ako neraz v minulosti sa stalo, že vo veľmi krátkom čase sme zatratili ľudí, ktorí sa postarali o pohyb vpred, a to aj za cenu osobných obetí. V značnom počte súčasníkov nie je miesto pre  obete nemeckého, talianského a fašizmu vôbec, a to aj japonského, ktorý vyvraždil desať miliónov Číňanov. Nič nevedia o snahe likvidovať, či zotročiť slovanské národy.

Ako súčasníci sme sa pričinili o rozvinutie celoeurópskeho integračného procesu a pochopili Roberta Schumana, Francoisa Mitteranda, Helmuta Kohla, Charles de Gaulla a Konrada Adenauera. Nový domov pre európske národy mal a má pevné základy, ale ich nasledovníci svojím odklonom od pôvodných projektov rozrušili strechu a „veľká stavba“  je poškodená. Keďže niet žalobcu, nebude ani sudcu, ale nie je vylúčené, že dôjde k jej obnove. Bude to vtedy, keď sa do Európy vráti demokracia, a prestanú mať navrch menšinou zvolení samovládcovia. Neraz sa pasujúci do pozície vychovávateľov ľudu a konajúci bez toho, aby mali súhlas väčšiny občanov. Dôsledky príchodu ekonomických migrantov do Európy a vnucovanie odmietajúcim štátom a ich predstaviteľom „diktát“, to začalo rozvrat Európskej únie a tiež viedlo k brexitu.

Obdobne to platí o tom, prečo sa nepričiňujeme o zmierňovanie napätia vo vzťahoch veľmocí, prečo prijímame názory iných na konkrétne akty bez toho, aby sme ich verifikovali a konfrontovali. Príkladom je história Krymu, ale aj trvalé kritizovanie vnútropolitických pomerov v Číne. Kto je tu povolaní, či dokonca vyvolení takto konať ? Sú to opäť nevládne organizácie, mocichtiví jednotlivci, ľudia bažiaci po rozklade, ale bez akejkoľvek opory vo väčšine občanov a čo je najhoršie, bez akejkoľvek zodpovednosti za spáchané škody ľudské, no i materiálne. Aj u nás sú takí a dokonca demokraticky zvolení, ktorí svoj názor vydávajú za všeobecne platný názor. Treba dodať, že takýmto dejateľom, ktorých by v spriatelených Spojených štátov označili za cudzích „agentov“,  sa dostáva podpory dokonca od  členov našej vlády.

Vážené zhromaždenie,

dámy a páni,

európska pohoda sa v závere minulého desaťročia stala spomienkovým tovarom. Dnes je tu nepohoda a strach z toho, čo spáchajú – nespáchajú politici. Príliš neskoro si však voliči uvedomujú, ako boli oklamaní, ba dokonca zradení, a to, že sú, obrazne povedané, v ofsajde, alebo dostali od nimi vyvolených „červenú kartu“. O spomínanú ľudskú nepohodu a o sociálny, no až existenčný strach sa vzorne starajú mnohé média vo vlastníctve korporátnych zoskupení, teda tých, ktorí chcú vládnuť a mať moc. Nápomocné v jasnej snahe o ovplyvňovanie verejnej mienky podľa predstáv oligarchov sú osoby, ktorým sa dostáva všestrannej pozornosti práve od najrôznejších nevládnych organizácií. Dokonca budú môcť nahrádzať štátne orgány a inštitúcie v celom rade činností, ale za peniaze daňových poplatníkov.

Po našich vlastných skúsenostiach s činovníkmi z tejto sféry by sme sa mali mať na pozore, keď nepôjdeme v ich línii.  Máme tu dnes opäť zahraničných hostí, tentoraz z  najdynamickejšej krajiny minimálne od začiatku 90-tych rokov, ktorá je aj najpočetnejšou na svete.   Ekonomicky sa vôbec neprehriala, a to napriek predpovediam renomovaných ekonómov, čo je svojím spôsobom jeden zo súčasných zázrakov.  O ten zázrak, ktorý znamená stabilitu v regióne, je faktorom pri riešení korejského problému, a ktorý má takmer rovnaký vplyv ako konanie Spojených štátov a Ruska  na udržateľnosť mieru vo svetu, sa postaral a zveľaďuje ho ľud – občania. To, čo sa v Číne udialo možno označiť za beamonovský skok z roku 1968. Aj ten bol prekonaný až po dvadsiatichtroch rokoch. To bolo  – akoby bol za hranicou ľudských možností. Odvtedy je tu „čínsky skok“. Dnes sa javí už ako neprekonateľný.

Predpovede a plány Li Ťien Jinga sa naplnili. Vtedajší stav a víziu sme ponúkli verejnosti na desiatich novinových stranách a ocenil ich aj vtedajší viceprezident Down Jones Jim Ottaway.  Pre mocných vodcov západného sveta nie je čínska realita a vývoj nič príjemné, a tak sa hľadajú, alebo vyrábajú chyby, nedostatky a problémy.  Je tu snaha vytvoriť predstavu, že čínske pomery sú nedemokratické, ba až neľudské. Jedinou pravdou je to, že nie sú podľa súčasného západného strihu – pravidiel, resp. modelu i keď „západného“ je v Číne viac ako na Západe. To je vskutku na spontánny potklesk a hlboký predklon, a zároveň výzvou urobiť všetko preto, aby sme boli blízko Číne a Čína bola blizko k nám a to  v duchu deklarácie o čínsko-slovenských vzťahoch zo 6. januára 2003.

„Duch hodvábnej cesty“, ktorý je tu spolu s čínskou filozófiou tisícročia, rozvíja a vlastne pôsobí na týchto princípoch : sú nimi mier a spolupráca, otvorenosť a inkluzívnosť, spoločné získavanie skúseností a spoločný úžitok, vzájomný rešpekt a vzájomná dôveru. Som presvedčený, že táto čínska orientácia a projekt „Hodvábnej cesty“ nášho 21. storočia bude dominovať v celosvetovom meradle. Napokon spojí dnes nespojiteľných a my v nemom úžase pochopíme – budeme svedkami takých dejov, v ktorých nepôjde o moc, o materiálne bohatstvo, ale o blaho ľudí ako takých. Nie sme naivní, ani rojkovia, ale jednoducho odmietame žiť s takou „pravdou“, že inak ako tomu je dnes nemôže byť.

Pred niekoľkými týždňami som  bol ako predstaviteľ Medzinárodného mierového výboru v Číne. Tentokrát len v Pekingu. Opäť som mohol porovnávať minulosť so súčasnosťou, ale predovšetkým pohybovať sa medzi obyvateľmi – byť v blízkosti najobyčajnejších ľudí, ktorí sú v každom štáte vo väčšine. Milí, ústretoví, pozorní, kultúrni, úctiví, vnímaví, pracovití a v pohode, ale aj zvedaví, nároční na seba a zodpovední za svoj život, ale v prvom rade som bol v megameste, kde nie sú viditeľné odpadky, smeti, nedopaľky a vôbec nečistota, kde je aj na tom najnemožnejšom mieste upravená zeleň a …  Tak tomu bolo aj pred troma rokmi a tiež predtým. Lenže, teraz je to o vyššej životnej úrovni a životnom štýle, o tom, čo je inde vo svete buď na malých plochách, alebo výnimočné, je to aj  o spätosti s dávnymi tradíciámi a tým naj- zo sveta.

Stretol som sa s predstaviteľmi MEBO International, ktorá je  členom Medzinárodného mierového výboru. Diskutovali sme s predstaviteľom Čínskej asociácie pre priateľstvo so zahraničím Song Jingwu a jeho spolupracovníkmi. Dnes sú tu medzi nami. Po návrate domov som uvažoval, ako deklarovať našu úctu, obdiv a poďakovanie za Hodvábnu cestu, za hospodársku a spoločenskú stabilitu, za podporu mieru, a v súčasnosti za citlivý prístup ku korejskému problému. Koncom vlaňajšieho roka, keď najvyšší predstaviteľ ČĽR  Si Ťin pching opäť figuroval v prvej trojici ankety Svetová osobnosť mieru a bezpečnosti rovnako ako v rokoch 2013, 2014 a 2015. Aj v tomto roku tomu nie je inak. Takže, nečudoval som sa podnetu, aby sme uvažovali o udelení „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“  Číne, a tak symbolicky vyjadrili svoj vzťah k tvorcom  novej Číny.

Členovia Medzinárodného mierového výboru sa pred niekoľkými dňami vyjadrili k návrhu udeliť čínskym občanom mimoriadne „Mierovú cenu zo Slovenska 2015“ za rok 2017. Takáto forma mimoriadnej podpory mierovým aktivitám bola odsúhlasená 9. marca t.  r. Výsledok je jasný : mám tú česť požiadať pána Songa, aby prevzal našu medailu a osvedčenie, aby tlmočil predstaviteľom Číny, starodávnej a dnes veľmoci mieru a globálneho progresu, novodobej Hodvábnej cesty,  našu úctu a poďakovanie.

 

 

 

 

 

Sdílejte ...

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Tento web používá k analýze návštěvnosti tzv. cookies. Cookies můžete ve svém prohlížeči vypnout. Setrváním na tomto webu souhlasíte s používáním cookies. Více